reklama

Moje najbizarnejšie zážitky z autostopu (2.)

Pre veľk spech prvho dielu (nikto mi vulgrne nevynadal) prichdza pokračovanie. Dnes: najkrajie miesto na stopovanie, najvčia smola, najlep paerci a najstraidelnej zžitok.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

Najlepší balič a najväčšia smola
Prezradím vám tajomstvo: ak vodič tvrdí, že vás nemôže zobrať, pretože už v aute nemá miesto, je to vždy len výhovorka.
(Je to taká chabejšia obdoba brilantného postrehu Douglasa Adamsa zoStopárovho sprievodcu: "Vodiči na mňa sympaticky mávali, že bohužiaľnejdú mojim smerom, nech už je to ktorýkoľvek.")
Prišielsom na to, keď nám, dvoch chalanom s obrovskými batohmi, zastavil nanemecko-francúzskej hranici sympatický Nemec a spýtal sa, kam to bude.Nakukol som cez predné okienko - sedadlo zahádzané taškami a menšímibatohmi. Kuk dozadu - zadné sedadlá kompletne zahádzané veľkýmibatohmi. Kuk ešte raz dopredu - začínala tam surfistická doska, ktorá pokračovala cez celé auto pomedzi sedadlá dozadu.
Takto asi nepôjde, vravím vodičovi v domnení, že ide o nedorozumenie - mysme dvaja a máme batožinu... Žiaden problém, mávne rukou vodič, vyhodíblikačky, vylezie z auta a začne reorganizáciu. Z auta začnú vylietavaťharaburdy, až sú všetky nahádzané na kope vedľa auta na parkovisku.Potom nastúpi spätný proces, sú znova vtláčané dovnútra, ale s použitímzáhadnej kompresnej technológie, takže po 15 minútach sú zrazu v auteskromné, ale predsa len miesta pre dvoch ľudí aj s batohmi.
Cestovalisme s ním celú noc a celý deň, niekde uprostred sme sa ocitli v Paríži.Bol som tam prvýkrát v živote, len podľa hustnúcej premávky somspoznal, že už sme akosi blízko centra na to, že mestom lenprechádzame. Keď sme sa ocitli v prvých úzkych jednosmerkách a vodičstále vykúkal doprava-doľava, odvážil som sa k otázke: hľadáme niekoho?
Áno, hľadáme , znela odpoveď, a to bolo všetko.
Hľadanie nevedno čoho trvalo asi hodinu a pol, počas tohto času som spoznal kľúčové parížske magistrály a cez otvorené okienko sa trochu nadýchal parížskej atmosféry.
Nakoniec to vodič vzdal, zaradil päťku a vyrazili sme opäť na diaľnicu.
" Tak už vám to poviem, chcel som vás pozvať na obed, ale nenašiel som miesto na zaparkovanie ," vraví.
Pre istotu zopakujem ešte raz: Bol som v Paríži, ale videl som ho iba cez okno, lebo sme nemali kde zaparkovať .
Kto takúto historku tromfne? :-)
(Kedysisom plánoval napísať uletený cestopis o mestách, ktoré som videltakýmto spôsobom, len z diaľničného okruhu, a len na základe týchtopostrehov cez okno: Paríž, Bukurešť, Londýn, Riga, Glasgow, Berlín,Brusel... bohužiaľ som už mnohé z nich medzitým navštívil aj naozaj atak som si túto skvelú príležitosť nechal ujsť - ale ten Paríž stálezostáva...)

Miesto s najkrajším výhľadom
Občas sú pri stopovaní chvíľky, kedy sa modlíte, aby vám nič nezastavilo. Otázka "ako dlho si čakal" málokedy vystihuje mieru utrpenia stopára - radšej ležím pol dňa pri ceste niekde v horách, kde za ten čas prejdú tri autá a štvrté zastane, ako pol hodinu na rušnej diaľnici, kde tŕpnem, kedy sa objavia policajti.
Na škótskom ostrove Isle of Skye som stopoval približne na takomto mieste:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu


(Foto je odtiaľto , vlastné fotky nemám poruke)

Treba si tam ešte v oceáne domyslieť občas vykúkajúce veľryby a vojenské ponorky (nie naraz) a cestu idúcu tesne popri brehu. V praxi potom stopovanie vyzerá tak, že ležíte v tráve a sledujete horizont. Keď sa na poslednom záhybe objaví auto, viete, že máte presne 9 minút na to, aby ste sa pomaly pozviechali, oprášili, mrkli na jednej strane na pasúcu sa ovcu, na druhej strane na utekajúceho svišťa (alebo niečo podobnej veľkosti, chlpatosti a bojazlivosti) a pripravili sa na stopovanie toho jedného konkrétneho auta. Raj na zemi!

Najlepší pašeráci
Keď nám dvaja tridsiatnici - Poliaci - zastavili v Hamburgu a ponúkli, že nás odvezú až do Poľska, ak nám nevadí, že sa po ceste zastavia "na nákup", nebolo o čom uvažovať. V aute pred supermarketom sme čakali asi dve hodiny, kým sa neobjavili dva nákupné vozíky vrchovato naplnené alkoholom. Vystúpiť, vyložiť batohy, neprekážať. Začal sa asi hodinový proces ukladania tovaru - ukázalo sa, že kamkoľvek v aute sa siahne, je tam tajná dutina či priehračka, do ktorej možno strčiť fľašku-dve (BMW je vraj čo sa týka dutín ideálnym pašeráckym autom, informovali nás). V prvom momente som sa poriadne zľakol - čo ak to na hraniciach odhalia a do problémov zatiahnu aj nás? Po polhodine som už bol absolútne pokojný - postupovali tak absolútne profesionálne, že zjavne žiadne nebezpečenstvo nehrozilo.
Na hraniciach spolujazdec čakanie v rade využil na vybehnutie na colnicu, kde niečo "dohodol". Prišla na rad colná kontrola - čo veziete? Naši vodiči takmer nič, pohoda. Ale čo tie podozrivé batohy vzadu? Colník absolútne bez pochybností označil podozrivý tovar a donútil nás z auta plného pašovaného alkoholu vytiahnuť dva zaprášené batohy a predviesť naše špinavé ponožky, oschnutý chlieb a zásoby ovsených vločiek. Našťastie boli v poriadku. Kde to pašovanie tí Poliaci študujú, majú to povinne na strednej škole?!

Najospalejší vodič
Občas sa stáva, že sa zveziete aj bez toho, aby ste museli stopovať. Sedel som unavený na čerpacej stanici v Brne a nechcel od života vôbec nič. Vodič zánovnej Felície musel obísť celú pumpu, aby ma našiel:
"Nejdeš náhodou do Bratislavy? Som totiž strašne unavený, dve noci som nespal (žúr v moravských sklípkoch) a ak na mňa nikto nebude hovoriť, tak zaspím."
Sám som toho tiež veľa nenaspal (predchádzajúcu noc som strávil v útulnom prostredí čerpacej stanice v Plzni), ale čo človek neurobí pre blížneho. Asi v polovici cesty mi už začala dochádzať fantázia a historky a v našom rozhovore sa začali objavovať čoraz častejšie pauzy. Pri jednej z nich, asi polminútovej, som mrkol na vodiča a vidím - oči zatvorené.
To nie je dobré znamenie, rozmýšľam, dokonca ani na relatívne rovnej diaľnici nie.
Rýchlo som začal zasa niečo nezmyselné rozprávať, on oči zasa otvoril. Keď som kedysi chodil krátku dobu do Skautu, mal som oficiálnu prezývku Rýchlokecko - kto by bol tušil, že človeku môže ukecanosť zachrániť aj život?!

Najstrašidelnejší zážitok
Bol som tri týždne neumytý, tri týždne poriadne nenajedený, stál som na Zlatých pieskoch v úplne nevhodnom čase - o jedenástej večer - a dúfal, že moje putovanie ešte v ten deň dovediem štastne do konca - pred sebou som mal posledných 180 kilometrov. Dodnes si pamätám tú myšlienku - kto mi teraz zastaví, bude určite dosť zvláštny.
Naskočil som do auta ani som nevedel ako a zrazu sme sa rútili dvestokilometrovou rýchlosťou po diaľnici. Na vodičovi bolo pár zvláštností. Po prvé, išiel presne v strede medzi dvoma pruhmi, stredom auta po stredovej čiare, 170 kilometrov a 170 kilometrov v hodine. Po druhé, mal neuveriteľne nahlas pustený prehrávač, v ktorom sa stále dookola vymieňali cédečká jedinej kapely, ku ktorej mám od vtedy veľmi špecifický vzťah - Modern Talking. Hlasná hudba vylučovala rozhovor, porozumel som jediné - zastaví sa ešte po ceste u kamaráta niečo vybaviť.
Ukázalo sa, že kamarát vlastní nočný podnik (diskotéku) v meste na Považí, ktoré radšej nebudem menovať - usadili ma v prázdnej diskotékovej hale k jednému stolu, sami si sadli k vedľajšiemu a začali riešiť biznis.
- ...a čo Ondrej?
- Ondrej nespolupracuje.
- Čo s ním?
- Treba sa o neho postarať. Dohodnem sa Michalom.

Hmm, niečo tu nesedí. Dialóg asi nebude o bežnom biznise. V bežnom biznise sa podnikatelia bavia o objednávkach a nie hneď o platbách a nerozmýšľajú, čo s tými, ktorí si nechcú žiadne služby objednať.

Dnes by som povedal, že to bol dialog ako zo Sopranovcov - narazil som skrátka na dvoch regulérnych mafiánov, ktorí riešili biznis. Čo by ste v takej situácii robili? Táto otázka nemá zmysel - urobil som niečo úplne iné, ako čo by som tvrdil, že urobím, kým sa mi to nestalo. Sedel som, zo zvedavosti počúval, ale čo najnenápadnejšie, a vôbec mi to neprišlo divné. Čiastočnou príčinou boko, že som bol už v zvláštnom delíriu po trochtýždňoch cestovania, chronicky nevyspatý a z toho všetkého trochu"high". Druhou príčinou asi bolo, že mi nenapadlo, prečo by práve teraz nemalo platiť základné stopárske pravidlo: vodič Ťa do auta berie aby sa zabavil, nie aby si mu vnucoval svoju predstavu o živote a vstupoval do svedomia.
Mnohí ľudia stopárovi povedia to, čo o nich nevie ani rodina (o obľúbených bordeloch kamionistov po celej Európe mám doteraz celkom slušný prehľad). Niektorí sú rasisti, šovinisti, nacionalisti, a vôbec odpudivé existencie. Keď však sedím u niekoho v aute, reagujem inak, ako v bežnom živote - neklamem síce a nikdy nevravím, čo si aj nemyslím, ale zároveň potláčam potrebu presviedčať niekoho silou-mocou, že jeho názory nie sú správne.

A tak to bolo aj s mafiánmi - poriešili, sadli sme zasa do auta a cestovali ďalšiu hodinu. Celý čas som sa odhodlával, či získané informácie nejako využiť, nakoniec som sa odvážil na jedinú vec: zaviedol som nenápadne reč na falšované doklady, o ktorých sa tiež bavili. Ako by sa dal napríklad taký falošný pas vybaviť?
- Jednoducho, vraví chlapík, stačí sa obrátiť na mňa.
- Aha, a môžeš (áno, už sme si tykali!) mi dať nejaký kontakt?
Ani dnes tomu neverím, keď to rozprávam, ale o druhej v noci som skutočne mal nervy na to vypýtať si telefón na mafiána, ak by som náhodou potreboval falošný pas... Načarbal mi ho na lístoček. On na mňa kontakt nechcel.
Bolo to v polovici 90. rokov, falošný pas som nepotreboval, ale kontakt sa mi zdal každopádne... ehm.. zaujímavý, uvažoval som totiž o tom, že by sa o niečom takom dal napísať celkom zaujímavý článok. Ku kontaktovaniu som sa samozrejme už nikdy neodhodlal, a nepočul som ani nič konkrétne, s čím by som mohol ísť na políciu. Príbeh skončil "happy endom" - o dva či tri roky som sa dozvedel, že majitelia podniku, kde sme sa tej noci zastavili, boli zavraždení v rámci obľúbeného "vybavovania účtov".

Ešte bude asi jedno pokračovanie. Pôvodne som tu chcel skončiť, ale ten posledný príbeh nedokážem vypointovať tak, aby z toho vyplývalo žiaduce morálne ponaučenie: nebojte sa stopovať :-)

Tomáš Bella

Tomáš Bella

Bloger 
  • Počet článkov:  338
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Osobná stránka: about.me/tomas.bellaSkúste aj môj blog 1vetou.sme.sk. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáSurfujemTechnológie a myZábavaMédiáStalo sa, napísalo saSpoločnosťPostrehyFotoSúkromnéO blogoch

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu