reklama

Martin M. Šimečka po piatich rokoch

V SME robím už takmer sedem rokov. Pri bežnom obrate novinárov na Slovensku je to značne čudné a keď sa ma niekto pýta na dôvody, väčšinou odpovedám: absolútna sloboda a nadriadení. Jeden z nich teraz odchádza a tak som si spomenul na rozhovor, ktorý sme spolu robili pred viac než piatimi rokmi ešte ako moju seminárnu prácu na katedre žurnalistiky. Nikdy som ho nikde neuverejnil, tak teraz je možno tá správna historická chvíľa :-) Rozhovor vznikol vo februári 2001, nebol autorizovaný.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Martin M. Šimečka: Nechcem politické noviny

Pred necelým rokom sa zmenila koncepciaSME - ako prvé slovenské noviny sa snažia odpútať sa napríklad odneangažovaného suchého spravodajstva, ponúkať čitateľovi pozadieinformácií, s čím súvisí i zmena grafiky, ktorá sa stala oveľaflexibilnejšou a vzdušnejšou. Ako ste dnes spokojný so stavom novín potejto zmene?

Po roku a pol, ktorý som v redakcii, som spokojný s niekoľkýmivecami. Grafika je uvoľnená, veľkorysejšia a umožňuje, že niektoré témy môžubyť spracované hlbšie. Hlavným cieľom však bolo uľahčiť čitateľom čítanie.V obsahu novín sa snažíme o otvorenejší, jednoduchší jazyk, zaviedlisme odstavce...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nakoľko ste spokojný so samotnýmobsahom novín?

O obsahus redaktormi dennodenne diskutujeme, no samozrejme nemôžem byť spokojný.Sú však dni, kedy mám pocit, že noviny sú dobré, aj keď v porovnaní sosvetovými novinami vidím slovenskú provinčnosť, s čím sa dá ťažko niečourobiť. Mohli by sme samozrejme robiť svetové noviny, ale mali by sme 5-tisícčitateľov...
Snažíme sa teda nájsť istú hranicu zvyšovania úrovne, jazykovej aj hĺbkyinformácií, analytického prístupu k nim, ak je to nevyhnutné, pretožeudalosť treba interpretovať, tak ako sa to robí bežne všade vo svete. Zároveňvšak nesmieme dať čitateľom pocit, že sme niekde nad nimi, pretože čitateľstrašne nemá rád, keď sa noviny tvária, že sú lepšie, ako on. Noviny všaknemôžu byť v zásade lepšie, než ich čitateľské zázemie

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prečo by vaše noviny mali len 5000čitateľov, keby boli kvalitné?

Úroveň textov vo veľkých svetových novináchje rádovo vyššia, než úroveň novín slovenských. Tam si trúfnu na hĺbkovúanalýzu vecí, ktoré u nás nenájdete ani v časopisoch. Naše noviny súvšak jednoducho malé na to, aby prinášali hĺbkové materiály. Majú 24 strán.

Keby som nútil ľudí robiť hĺbkové textynaozaj na koreň veci, tak zaberú celú stranu, ale na úkor spravodajstvaa to si nemôžem dovoliť. Ľudia by to nepovažovali za plus, ale mali bypocit, že sú ukrátení o spravodajstvo.

Amáte pocit, že všetky spravodajské články vo vašich novinách sú tam oprávnene?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ja mám povesť intelektuála, čo je možno dosťchybná predstava: v tomto prípade naopak vôbec nemám probléms článkami, ktoré majú občas možno až mierne „bulvárny" charakter. Myslímsi, že ľudia takéto články radi čítajú, že sú istým spôsobom odrazom bežnejexistencie - veď noviny nerobia nič iné, len odrážajú život, aký žijeme.

Irituje ma to len vtedy, ak je to zlenapísané, ak sú to banalizované príbehy napísané zlým jazykom a keď článkynejdú po niečom naozaj podstatnom. A najviac ma hnevajú články, ktoré súprázdne, tie, ktoré sú len o tom, čo kto povedal na tlačovke. Na takéčlánky predsa nepotrebujem vlastných redaktorov, stačí mi agentúra. Od mojichredaktorov žiadam, aby išli po veciach, ktoré sú zaujímavé, a to vrátanepríbehov ľudí. Stále nám v novinách chýba reportážny prvok, ktorý je dnesvo svete úplne štandardný. Žurnalistika sa dnes čoraz viac uberák príbehu...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takže vaty v novinách je bohužiaľ eštestále dosť - dosť je zbytočne dlhých a fádnych textov, textov, ktoré okremmalej skupinky zainteresovaných čitateľom vlastne nič nepovedia. Také články marozčuľujú a zvádzam s tým permanentný každodenný boj.

Jednýmz februárových posunov koncepcie novín mal byť aj odklon od politickosti,SME na mňa však dodnes pôsobia ako politické noviny...

Ak máte taký pocit, do istej miery toznamená, že som nie celkom uspel v tom, o čo sa snažím. Mojoupermanentnou túžbou je tieto noviny odpolitizovať a redaktorom neustálehovorím, že politika už dnes nie je taká zaujímavá. Na politiku máme vyčlenenúdruhú stranu. Tie zvyšné strany by však mali byť o veciach, ktoré nemajús politickými stranami nič spoločné - o tom, čo sa v tejtospoločnosti vlastne deje.

Ak máte pocit, že noviny majú stále ťažiskov politike, je to zlyhávanie toho konceptu - pokiaľ ja vládzem, takneustále nútim ľudí, aby sa zaujímali o život okolo nich bez ohľadu na to,či politická strana hovorí to alebo ono. Strana môže nanajvýš niečo komentovaťa ak ponúka nejaké riešenie, tak jej treba dať slovo. Ja len dúfam, žeodpolitizovanie sa nám čiastočne darí - občas mám pocit, že sa v novináchvyskytnú veci, pri ktorých je zjavná snaha nenechať sa zavliecť do politiky.

Myslím si však, že noviny sú i takrádovo menej politické, ako boli pred troma rokmi.

Jevám teda cudzia predstava intelektuála - novinára, ktorý presadzuje do novínsvoje hodnoty a pohľady, či sa to čitateľom páči alebo nie?

Do novín nemožno pretláčať nič proti vôličitateľov. Môžeme SME porovnať napríklad s Mladou Frontou Dnes. Tietonoviny sú už také silné, že sú úplne nepriestrelné a majú oveľa lepšiu možnosťpôsobiť na čitateľa, vychovávať ho, robiť svet lepším, predkladať mu veci,ktoré nechce čítať, nechce počuť; nechce vedieť, že ten svet je aj takýto, lebovo svojej drobnej českej xenofóbii by chcel byť napríklad viacej rasistom, nežmu tie noviny dávajú možnosť.

To sa týka aj politiky - majú lepšiu možnosťísť hoci aj do konfliktu s politikmi. Mladá Fronta je v dlhom spores premiérom Zemanom, ani Klausa nemajú radi. Napriek tomu sú čitateliatýchto novín Klausovi a Zemanovi voliči!

Na Slovensku však musím, bohužiaľ, počítaťs tým, že nesmiem čitateľov úplne naštvať. Nemôžete byť príliš ostrýa prísny na politikov, ktorých čitatelia volia, tak, ako si to dovoliaveľké noviny. Je bežné, že sa náš čitateľ naštve - takých telefonátov máme dosťkaždý deň - a zavolá nám, že nás už nebude čítať. Nesmieme to však prehnať- to je fenomén menších novín. Osobne mám len jednu túžbu - aby boli tietonoviny tak silné, aby mi čitateľ síce mohol zavolať, že sa mu niečo nepáči, aleuž noviny neprestane čítať, aj keď nebude súhlasiť s tým, čo jev nich niekedy napísané. Ak zatelefonuje dnes, má ešte stále pocit, že náspoškodí - a je to legitímny pocit. Český čitateľ vie, že kebyzatelefonoval do Mladej Fronty, tak sa môžu iba zasmiať. Ak noviny nebudečítať, nepoškodí ich, ale sám seba. U nás je to také ambivalentné.

Napriek tomu si myslím, že naši čitatelia súešte z tých najlepších a ja im nechcem vnucovať niečo, čo bypovažovali za útok na ich bytostný názor...

Preto nechcem, aby noviny mali nejakérazantné a príliš ostré názory, okrem výnimočných situácií. Rasizmus činenávisť k menšinám sú prípady, kde nemôžem ustúpiť, lebo sa týkajúnajpodstatnejších atribútov našej ľudskosti. Ak ide o niektoré čiastkovénázory, či taká alebo oná strana, tam už nemám pocit, že treba čitateľa nútiť,aby prijal nejaký striktný názor.

Mámvšak pocit, že nie vždy je táto zásada „nenátlaku" v SME aplikovaná...

To je pravda.

Vovašich novinách sa pritom z času na čas občas objaví aj správa akovystrihnutá zo zlého bulváru...

Problém je, že naozaj nemôžem prečítať celénoviny predtým, než vyjdú - jednoducho sa to fyzicky nedá zvládnuť. Čítam ichna druhý deň alebo ešte večer. Tomu, že sa v novinách objavujú veci,s ktorými ja vnútorne nesúhlasím, sa nedá zabrániť. Nemôžem stáť za každýmredaktorom a pozerať sa, čo píše - dokonca ani keby som na to mal čas,neurobím to. Ľudia musia mať pocit vnútornej slobody. Ja s nimi potommôžem hovoriť o tom, čo podľa mňa nebolo správne, ale len veľmi zriedkavopoviem: „Táto veta tam naozaj nemôže byť."

V kniheZáujem ste ešte hlboko za socializmu napísali „boja sa nás, pretože nie smenikto a nevedia, čo z nás môže byť". Máte pocit, že teraz už ste„niekto"?

Tým, že som sa stal šéfredaktorom denníka,prišiel som o všetok voľný čas, prišiel som o všetkých svojichkamarátov - nemôžem sa s nimi stretávať, pretože mnohí sú angažovanív politickom živote a ja nechcem byť nikomu zaviazaný, anipriateľstvom.

Pre mňa je bytím to, keď niečo napíšem, niekeď sedím na stoličke šéfredaktora a robím často aj administratívnu prácuči pracujem s ľuďmi. Samozrejme - aj to ma baví, ale je to úplne iný druhpráce, než je moja predstava o skutočnej PRÁCI - keďže som predsa lenpôvodom spisovateľ. Riešim si to tým, že noviny sa pokúšam tvoriť ako nejakýtyp diela, dávať im tvar a tvár... trochu sa pokúšam učiť ľudí písať.

Robím všetko preto, aby noviny boli také,aké by som ja chcel čítať. A nie ako intelektuál, ale ako obyčajný čitateľnovín, ktorým sa cítim.

O moc nejde... nikdy som ju nechcel,naopak celá moja rola spočíva v tom chrániť redakciu pred vplyvom moci. Toje jediné, na čo využívam svoje postavenie.

Akovnímate váš osobný posun od pozície na úplnom okraji spoločnosti na relatívneexponovaný post - pocítili ste to na zmene vlastného pocitu slobody? Máte jejteraz viac, alebo menej?

V živote mám jedno šťastie - totoobdobie prišlo v čase, keď mám 43 rokov. Už som dosť dospelý na to, abysom vedel zhodnotiť význam slobody a jej limitov. Na priamu otázku môžempriamo odpovedať: vtedy som bol oveľa slobodnejší. Bol som úplne nezávislýv názoroch, úplne slobodný v tom, čo som robil, ako som písal, alebolo to aj preto, že som nemal absolútne žiaden vplyv na nikoho, možno okremblízkych priateľov.

Bola to úplne číra sloboda, ak si pravdaodmyslíme fyzickú neslobodu vtedajšieho režimu - nemohol som čítať knihy, ktoréby som chcel čítať, nemal som internet, nemohol som komunikovať, s kým somchcel, a tak ďalej. Ale ja osobne som bol oveľa slobodnejší.

Ibaže - vtedy som mal tridsať, dnes mámštyridsať tri a dnes viem aj to, že absolútna sloboda a nezávislosťje iba predpoklad k tomu, ako si ju budete sám obmedzovať. Sloboda samao sebe nie je hodnotou.

Určite som dnes oveľa menej slobodný, akokedykoľvek predtým. Nemôžem napísať, čo si naozaj myslím, pretože nechcemovplyvňovať ľudí okolo seba - redaktorov ani čitateľov. A tú časť svojejspisovateľskej povahy, ktorá by mala oveľa tvrdší názor na skutočnosť,ponechávam bokom.

Akosa cítite v tejto pozícií?

Vôbec mi to neprekáža, nepociťujem to akoproblém či obmedzenie. Po prvé - keď budem chcieť, tak jedného dňa s týmseknem, keď budem naozaj chcieť, tak si tú slobodu zasa zoberiem. To nie je premňa problém.

Keďže si myslím, že poznám cenu slobodylepšie, ako väčšina ostatných, nie je pre mňa problém si ju obmedzovať. Poznámjej cenu a nebojím sa, že ju stratím. Nevyplýva z toho pre mňa žiadnatrauma. Naopak - niekedy ma teší, keď si sám uvedomím, že som schopný nazeraťna veci bez vášne, ktorú som kedysi mal - vášne presviedčajúcej ma, že musímk veci niečo povedať. Asi to ide s vekom - dnes už nemám pocit, žemusím za každú cenu niečomu zabrániť. Nemyslím si, že noviny môžu radikálnezmeniť svet, aj keď ho môžu trochu zlepšovať. Ale ich možnosti sú obmedzené.

Moja práca spočíva aj v tom, že musímbrzdiť svojich redaktorov, učiť ich, že majú načúvať aj hlasu tých, ktorýchnemajú radi, že je ich povinnosťou - keďže majú v rukách moc - napríkladspýtať sa ľudí, o ktorých píšeme, na ich názor...

Jediné, čo by mali noviny skutočne robiť, jezabrániť niektorým nežiadúcim prejavom - minimálne v našich novinách sanesmú objaviť články, ktoré prebúdzajú zlobu, rasizmus, nenávisťa podobne. Tomuto treba brániť, aj keď sa to dá len v obmedzenejforme.

Som naozaj citlivý na xenofóbiu - tam jepovinnosťou novín zlepšovať svet tým, že budú upozorňovať na ľudskú zlobua nenávisť a určitým spôsobom proti nej protestovať.

Na druhej strane, aj keď si myslímo politikoch svoje a nemám problém im to do očí povedať, nemyslím si,že do tohto by sa mali noviny nejakým spôsobom vkladať a že by sa malisnažiť napríklad moderovať politickú scénu.

Vravíte,že nechcete ovplyvňovať ľudí, ale mám pocit, že problém vašich novín spočívapráve v tom, že množstvo ľudí tu túži ľudí ovplyvňovať.

Ak niekto vloží do správy svoj názor, akniekto nedá priestor druhej strane, tak mu to, samozrejme, vyčítam. Aj keďnapríklad väčšina našich čitateľov nepôjde voliť HZDS, nemyslím si, že HZDSnemá miesto v našich novinách - je to politická strana, nech si o nejmyslím čokoľvek, a preto jej treba dať priestor.

Zároveň spravodajcom hovorím, že nesmú byťvoči nim v spravodajstve ironickí.

Ak máte pocit, že tieto noviny sú politickyjednostranné, tak je to naozaj ich problém a aj môj problém - nechcem, abyboli takéto.

Z toho,čo hovoríte, mám pocit, akoby noviny v určitých momentoch fungovali„napriek vám", akoby niektoré veci jednoducho okolo vás pretekali...

Je to nepochybne tak, ale na druhej strane -nie som človek železnej ruky. Spravodajstvo s množstvom nových ľudístrážim; neustále debatujeme o objektivite a názorovej nezávislosti,o tom, čo znamená „netlačiť" politickú stranu len preto, lebo si myslím,že je lepšia ako ostatné. V novinárskej profesii je podstatné nedovoliťlen boj za nejaké ideály.

Čo sa týka komentárov, nie som s nimispokojný. Často sú príliš politické a nezaoberajú sa témami, ktoré sú prenáš život často podstatnejšie, než to, čo sa deje v politickej stranea čo na seba strany navzájom povedali.

Okrem politických strán je tu aj kopa inýchtém, ktoré treba komentovať, lenže tieto noviny boli od začiatku politickýmia mnohí čítali iba komentáre. Slovensko sa však už zmenilo. Preto je ajzmena komentárov súčasťou transformácie novín, potrvá však ešte minimálne dvaroky, kým budem mať pocit, že som nejakú fázu tejto zmeny dokončil.

Prečo,ako ste pred chvíľou povedali, nemôžete napísať to, čo si naozaj myslíte? Akoby to vyzeralo, keby ste to napísali?

Keby som povedal svoj názor na intelektuálnuvybavenosť našich politikov, na ich schopnosť uvažovať zodpovedne o svojejkrajine - čo sa tým zmení? Aký by to malo význam? Môžem o tompremýšľať, môžem o tom napísať esej, ale noviny majú inú funkciu. Keby tobolo v novinách, ľudí tým strašne zraním - pretože všetci tu jednoduchožijeme, čo iné máme robiť? Šibnutím prútika to nezmeníme a vyjadrovaťsvoje zúfalstvo nad úrovňou politikov a politických strán - lebo to by sommusel robiť, keby som mal hovoriť o tom, čo si naozaj myslím - nie jeproduktívne. Čitateľ si nezaslúži byť v takej depresii, ako bývam ja. Načomu pôsobiť tú istú bolesť? To by som si mohol dovoliť ako intelektuál, ale prenoviny to zmysel nemá.

Čovám robí v živote radosť?

Keď vidím, ako mi pred očami niektorí ľudiarastú, keď čítam v našich novinách niečo, čo je naozaj dobré, tak mámz toho naozaj detinskú radosť. Iný typ radosti... rád sa stretnem sostarými kamarátmi a podebatujem s nimi o niečom úplne inom, nežsú noviny, občas mi robí dobre, keď môžem odísť na chvíľu niekde do sveta, byťniekde úplne inde...

Rodina je pre mňa veľmi dôležitá, ale veľmiby som váhal, ak by som mal povedať, že mi rodina robí najväčšiu radosť...všetko je fajn, ale v skutočnosti to skôr cítim ako vedľajší produkt, nieje to moja zásluha. Život mojej rodiny sa odvíja ako vedľajšia súčasť mňasamotného, nerobím si ilúzie, že ja utváram ich životy a preto moja radosťnie je oprávnená - ak mám z nich radosť, je to ich dielo, môj príspevokk tomu je minimálny.

Práci však venujem 90 % času, myslenia,životnej energie, ak je teda v novinách niečo dobré, napĺňa ma to niečím,čo by sa dalo nazvať šťastie. Aj keď mi noviny prinášajú stále oveľa viacdepresie, ako šťastia.

Donovembra ste vykonávali rôzne zamestnania od kuriča cez ošetrovateľa až popredavača, začiatkom deväťdesiatych rokov ste sa stali šéfredaktoromvydavateľstva Archa, neskôr šéfredaktorom Domino Fóra a napokon šéfredaktorom SME. Ako pociťujete tietozmeny, ktoré by iný mohli vnímať ako postup po spoločenskom rebríčku?

Šéfredaktorovanie v Dominepredstavovalo oveľa menšiu zodpovednosť, navyše som tam v pravom slovazmysle nebol šéfredaktorom, bolo to kolektívne dielo. V čase, keď smes Dominom začínali, to bola výzva. No keď som odtiaľ odchádzal, bolinoviny síce na svojom vrchole, no ja som už nemal predstavu, čo s nimiďalej. Po smrti Karola Ježíka prišla ponuka do SME a ja som ju prijal ajpreto, lebo som mal pocit, že by som vedel, čo spraviť s týmto denníkom

V zmysle spoločenskej angažovanosti -vždy som bol solitér, samotár a Domino bolo krokom k väčšejkomunite... a SME ďalším krokom ešte k rádovo väčšej spoločnosti.Dnes už nemôžem byť solitér, mám na starosti 70 ľudí. Musel som sa staťsociálnou bytosťou, čo bolo dosť náročné... a zvláštne.

Tomáš Bella

Tomáš Bella

Bloger 
  • Počet článkov:  338
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Osobná stránka: about.me/tomas.bellaSkúste aj môj blog 1vetou.sme.sk. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáSurfujemTechnológie a myZábavaMédiáStalo sa, napísalo saSpoločnosťPostrehyFotoSúkromnéO blogoch

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu