Klišé naše každodenné

Autor: Tomáš Bella | 30.8.2005 o 14:38 | Karma článku: 12,83 | Prečítané:  28995x

Milé čitateľky, milí čitatelia. Úvodom môjho blogu vám chcem povedať, že dnešný článok bude o klišé v blogoch. Nový školský rok je predo dvermi a tak som sa rozhodol, že aj ja prispejem svojou troškou k téme, aj keď niektorí so mnou nebudú súhlasiť. Ale všetci sme predsa nejakí!

 zdroj - fotodisk bez názvu :)
1. POZOR, UPOZORNENIE! Tento článok nemá byť kritikou žiadnych konkrétnych blogerov. Napísali sme ho spolu s Peťom Rolným pre zábavu, ako zoznam najpoužívanejších a podľa nás najhorších úvodov článkov, ktoré sa na blog.sme.sk vyskytujú. Zároveň je stručnou informáciou o tom, ako asi administrátori čítajú články na blogoch (keďže musíme čítať všetky) a ako už pri perexoch rozoznávame, či je článok potenciálne vhodný na odmenu alebo uverejnenie v novinách. V žiadnom prípade však textom nechceme naznačiť, že autori na blogoch by sa mali prispôsobiť našim názorom, alebo obmedziť ich bezmedznú slobodu vyjadrovať sa tak, ako sa im páči. Je to len náš súkromný názor a netreba ho brať príliš vážne. Všetky použité ukážky sú skutočné. Pri príprave tohoto textu neboli zranené žiadne zvieratá.

Áno, myslím, že toto je absolútne najhorší spôsob, ako začať článok - vopred sa ospravedlniť čitateľom za to, že ste ho vôbec napísali. Vysvetliť, že vaše názory vlastne nemajú žiadnu váhu a že ste len úbohý nehodný pozemský červ. Takýto úvod svedčí v prvom rade o veľmi malom sebavedomí autora a pretože sa zväčša používa v snahe zabrániť ostrej kritike článku. To, samozrejme, nefunguje - ak vopred čitateľov upozorníte, že článok bude kontroverzný, možno prilákate dokonca viac ľudí, ale spoľahlivo najmä tých, ktorí sa chcú v diskusii pohádať.
Do tejto kategórie patria aj ospravedlňovacie vety typu "Niektorí so mnou iste nebudete súhlasiť, ale aj tak..."
Nerobte z čitateľov blbcov a nevysvetľujte, že píšte len svoj súkromný názor - je to váš blog a nikto nebude predpokladať, že ide o oficálny názor Organizácie spojených národov. Ak si za názorom nestojíte ani natoľko, aby ste ho dokázali napísať bez ospravedlňovania sa za to, že ho máte, radšej si ho nechajte pre seba.

2. Banálne pravdy
Tak, a ďalší školský rok sa stal minulosťou.
Festival Pohoda je úspešne za nami.
Už o pár dní tu budeme mať Vianoce.
Aj Veľká noc sa pritom nezadržateľne blíži.

Takto začínajú články ľudia, ktorým sa nechce nad úvodom rozmýšľať: jednoducho napíšu prvé, čo ich napadne. Vychádzajú pritom z presvedčenia, že každý sloh musí mať úvod, jadro a záver - jadro je to, čo chcú povedať, a úvod je niečo povinné, čo tam musí byť, aby sa nezačínalo hneď jadrom. Články na blogu ale nie sú slohy: nikto ich čítanie nemá povinné, tak ako vaša učiteľka v škole. Každým článkom súperíte o čitateľov s ostatnými autormi a úvod (a titulok) sú vašou prvou a poslednou šancou zaujať. Nemôžete preto urobiť nič lepšie, ako začať priamo podstatou textu, alebo aspoň skrátiť úvod na minimum, hoci i jednu vetu.
Ak totiž do úvodu - najdôležitejšej časti - vložíte absolútnu banalitu, ktorú už pred vami použilo tisíc ľudí a nenesie žiadnu informačnú hodnotu, väčšina čitateľov nebude mať žiaden dôvod predpokladať, že v samotnom texte sa zrazu zmeníte na zaujímavého autora.
Ak ste príliš zvyknutí na úvody zo slohov, existuje na to trik: napíšte normálne úvod, jadro aj záver, a po dokončení textu jednoducho skúste prvých pár viet vymazať - prekvapujúco často zistíte, že to textu vôbec neuškodí, práve naopak.

3. Moja kvapka v mori
Viem, na túto tému sa popísalo už mnoho strán a použilo množstvo kusov papiera a tak aj ja som sa rozhodol pridať svoj postreh

Toto je druhá úroveň banálnej pravdy - autor si uvedomuje, že píše banality, ale domnieva sa, že priznanie je poľahčujúca okolnosť. Nie je.
Ak píšete o téme, o ktorej už písali všetci ostatní, mali by ste si dať sakramentsky záležať na tom, aby ste hneď v úvode povedali, čím je váš pohľad odlišný a čo nové prinesiete - inak si vyslúžite od bežného čitateľa len jedno veľké zívnutie.

4. Všetci to vedia, ale ja to chcem zopakovať
Snáď už každý vie, že...
Nikto nemôže pochybovať, že...

Toto je v prvom rade klasický manipulátorský novinársky trik: ak chcem povedať niečo mierne kontroverzné, ale neviem to podoprieť argumentami, uvediem to formulkou "nikto nemôže pochybovať" alebo "všetci rozumní ľudia vedia, že..." - menej inteligentného alebo menej mediálne zručného čitateľa tak zastraším, aby sa neopovážil nad mojim názorom uvažovať a prijal ho ako fakt. Ak toto spojenie používate vedome, v snahe manipulovať čitateľov, fajn, veľa šťastia - nemali by ste ho ale používať nechtiac, len ako barličku. Ak je totiž nasledované skutočným faktom, je len obyčajnou vatou bez informačnej hodnoty, ak naopak nasleduje váš názor, v inteligentných čitateľoch (alebo tých, ktorí radi provokujú) len tým skôr vyvoláte reakciu: ale JA BUDEM pochybovať...

5. Poviem vám, kedy mi to napadlo
Dlho som rozmýšľal o čom chcem písať a tak isto mi to aj dlho trvalo, aby som sa k tomu dostal.
Tento článok ma napadol, verte-neverte, pri venčení môjho psa.
Dnes som nevedel, o čom napísať, tak som sa rozhodol, že...


Toto je super začiatok, ak ste David Beckham alebo pápež a máte milióny obdivovateľov, ktorí hltajú každé vaše slovo a túžia po každom detaile z vášho života. Normálneho čitateľa (nevďačník!) však zväčša vôbec nezaujímate vy ako osoba, ale len to, či máte niečo povedať: vaše názory, zážitky, skúsenosti. Trpezlivosť čitateľov je navyše značne obmedzená a tak urobíte najlepšie, ak prejdete priamo k veci bez informovania o tom, čo ste jedli predtým, ako ste článok začali písať.

6. Sme jedna veľká rodina
Určite sa vám už niekedy stalo, že ste sa ráno zobudili a...
Poznáte to (sami): ...
Určite ste už zažili ten pocit...

Tieto formulky majú slúžiť na nadviazanie kontaktu s čitateľom - autori sa ho pokúšajú osloviť tým, že ho presviedčajú, že článok sa bude týkať jeho osobne a bude popisovať niečo, čo mu je blízke. Bohužiaľ, stokrát opakovaný trik prestáva byť účinný a mení sa na klišé, ktoré sa používa vždy vtedy, keď nám nenapadá nejaká skutočná myšlienka.


7. Milí čitatelia, toto je úvod
Úvodom môjho blogu by som chcel povedať...

Toto nás učili už na základnej škole: list nikdy nezačínať "Úvodom môjho listu Ťa srdečne pozdravujem". Je to barlička svedčiaca o štylistickej neschopnosti autora začať text niečím iným, ako praktickou informáciou čitateľovi, že práve číta začiatok textu. To isté platí aj o oslovení "milí čitatelia". Áno, aj takéto sa už na blogu vyskytli...

8. Každý sme nejaký a ja som tiež presne taký
Každý sme nejaký
je tak rozkošné klišé, že si zaslúži vlastné číslo v zozname :-)

9. Titulkový bonus: Nuda v Brne 1, 2, 3, 4 a 5
Moja dovolenka v Bulharsku, deň osemnásty.

Toto nie je klišé, len chyba. Mnohí blogeri píšu veľa článkov na tú istú tému a dávajú im ten istý titulok, a diely len číslujú. Je to najjednoduchšie riešenie, ale na bežného čitateľa pôsobí ako veľká červená nálepka POZOR, NUDA! V prvom rade, napísať dlhý článok je ľahšie ako napísať krátky - pre väčšinu nás grafomanských blogerov nie je problém rozpísať sa na mnoho odstavcov, ale oveľa väčším problémom by bolo, keby sme potom svoje články museli skrátiť trebárs len o tretinu.
Čím je článok kratší, tým je pre (náhodného) čitateľa zaujímavejší - ak mám čítaniu obetovať dve minúty, nie je to žiadna veľká strana aj keby sa mi náhodou nepáčil, ale ak by som ho mal čítať dvadsať minút, dobre si rozmyslím, či ich radšej nechcem venovať nejakej eseji renomovaného autora namiesto neznámemu stredoškolskému študentovi.
Číslovaný článok teda automaticky upozorňuje:
- som dlhý, strašne dlhý, a
- možno ma nepochopíš, ak si nečítal predchádzajúce diely.

Ak chcete naozaj písať dlhé seriály, dajte si aspoň tú námahu, že ich rozdelíte do kompaktných celkov a dáte im samostatné titulky, ktoré pomenujú, čím sa konkrétny diel ODLIŠUJE. Dovolenka v Bulharsku: črevná chrípka je oveľa lepšie, ako Dovolenka v Bulharsku XIV.


Na záver bez ďalšieho komentára ešte skvelý zoznam piatich najhorších možných titulkov na blogu podľa Peťa Rolného - nezabudnite mu kliknúť na karmu :-)

Najhoršie klišé v titulkoch článkov na blogoch
1. miesto: “Chlieb (MHD, internet, pošta, blog, obchod, práca….) náš každodenný”
2. miesto “Ako som k (pivu, zraneniu, žene, chlapovi) prišiel”
3. miesto “Sex, hudba, drogy, homosexualita, Mikla, porno”
4. miesto “  som ))) si to dnes ale ;) užila : - o : ))))))”
Špeciálna cena: “Nový článok”
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Siekelovci sa stiahli. La Casa de Slota prešla k právnikovi z kauzy emisie

Firma, ktorá vilu vlastní, dlhuje Trabelssiemu.

Stĺpček šéfredaktorky

Nech hanba po hlasovaní o kandidatúre Fica nie je kolektívna

Fico nie je jediným problémom voľby.

DOMOV

Voľba ústavných sudcov: Pozrite si možné scenáre vývoja (video)

Čo všetko sa môže v parlamente odohrať v utorok?


Už ste čítali?